Môj priateľ mal rannú, potom niekam išiel (myslím do servisu). Malý bol u jeho rodičov. Ja som celý deň upratovala bez prestávky (len na obed alebo než som vypila kávu). Najhoršia bola podlaha, pretože tá bola ako pieskovisko ešte k tomu s omrvinkami a ulepená. Po štvrtej hodine malého vyzdvihol a asi o pol piatej došli dom. Ešte som nemala doupratovanú kúpeľňu (ale to nevadí, však nebolo kam sa ponáhľať, oslavy už máme za sebou). Išla som pre malého do auta. Presnejšie som zobrala tašky a on malého. Ako došiel s ním hore tak prvé čo povedal (hnusne zareval) vo vygruntovanom byte bolo, že nemôže prejsť cez bazén, ktorý som mala pri dverách do kúpeľne, pretože som umývala balóniky.

Ok. To sa ani nedivím, nič nové o u neho. Na to som zvyknutá. Taká klasika. Vzala som mu teda malého a prebalila ho. Horšie to už bolo po tom. Pretože som si dovolila umyť v obývačke a v kuchyni podlahu, pretože to chcel urobiť on. V izbičke a spálni to nevadilo, tam som vraj mohla. Tiež by to asi nebolo nič také hrozné pre mňa, keby nezačal úplne nezmyselnú hádku. Už ani neviem čo všetko dokázal zase hnusného povedať. Pretože to človek fakt v tej chvíli vôbec nechápal. Niečo ako že tam je šmuha, tam taky, ja by som to urobil lepšie, pre teba čo je mokré je čisté, a tak ďalej. Furt valil ďalej a ďalej.

Najprv som normálne argumentovala. Napríklad že viem že to nie je dokonalé, ale podlaha bola v takom stave že by sa pokojne mohla prejsť ešte raz.. Že som to jednoducho chcela urobiť všetko pri jednom, po izbách.. že predsa nevadí keď urobím podlahy ja a on niečo iné. .A že tie podlahy boli dlho špinavé, že to mohol urobiť kedykoľvek ktorýkoľvek deň za tie dva týždne čo sa neumývali… Potom som už nič nehovorila. Myslím, že keď na to niečo poviem raz, dvakrát stačí. Netreba to furt opakovať a ešte si prisadzovať, tak ako to robí on. Asi sa v tom vyžíva, že ma môže deptať a hľadať si dôvody na hádky.